Išla som po syna posledný krát do škôlky a zbadala som dedka s vnučkami. Stretávala som ho takmer denne, keď sme sa cestou obchádzali. No tentokrát to bolo iné, takmer výnimočné. Asi chcel, aby si koniec školského roka zapamätali.
Dedko sedel na bicykli a svojským spôsobom mal k nemu pripojený vozík. Nie taký špeciálny vozík, ale ten obyčajný. Takú káru, ktorú používal aj môj starý otec, keď odnášal drevo.
Kára vystlaná dekami a v nej pohodlne usadené krásavice. Jedna oproti druhej. Pred každým retardérom dedko nahlas zvolal „POZÓÓÓR" a dievčence výskali. Očká im žiarili šťastím a dedkovi tiež.
Na chvíľu som im závidela.
Svojím deťom by som takýto pocit šťastia nedopriala. Už len preto, že táto dobrodružná jazda kričala nebezpečenstvom. Už len ten spôsob prepravy... a ani žiadne prilby na detských hlavičkách. Deti neboli vôbec pripútané.
Pri predstave ako bláznivo jazdia niektorí cestní piráti, až príliš riskantné dobrodružstvo.
***
Alebo nedávno. Stretávam na ulici otca a syna. Obaja na bicykloch a na ceste. Chlapec, sotva desaťročný, dychčí a šliape do pedálov, aby stačil tempu svojho otca. Ten ho hecuje k lepšiemu výkonu. A samozrejme, len taká drobnosť. Chlapec nemá prilbu. Ale je šťastný.
***
Môj päťročný syn, si automaticky pripne prilbu, hoci sa na bicykli premáva okolo pieskoviska. A je rovnako šťastný.
