Kamarátky - mamy, ktoré ešte spokojné brblocú sa so svojimi deťmi po pieskoviskách, rozoberajú odvykanie od plienok a podobné veci sa ma občas spýtajú "Ako to zvládaš? Práca a domácnosť? Zvykla si si?"
Nuž, popravde, pokúšam sa, zvykám si... ale zjavne to nezvládam!
Na to, aby som zbytočne nestresovala seba a rodinu, rozhodla som sa pre kratší pracovný úväzok. V kľude ráno odovzdáme deti v materskej škole a ja si môžem ísť za svojou prácou. V zime som to ešte ako tak zvládala. Ukočírovať škôlku, domácnosť a prácu. Vyzdvihovala som ich zo škôlky už okolo 15.00 hod. Myslím, že psychicky to na nich vplývalo dobre. Aspoň si nemysleli, že tam boli odložené do neskorého večera.
Teraz letím z práce domov, aby som do ruksaka naložila tekutiny a čo to pod zub pre detváky a bleskovo sa nahodila do športového outfitu. Veď ako by to vyzeralo, keby som ich od seba odháňala (nedotýkaj sa ma, lebo ma ušpiníš!) a keby som im nemohla pofúkať každú ranku (ak by nevybrali správne v behu zákrutu) a neutíšiť ich plač.
Cestou domov sa dostatočne nadýchajú vzduchu. Vylietajú sa v parku a na ihrisku sa unavia tak, že domov prídu krotké a spokojné. Zvalia sa na pohovku a žobronia "Mami, pusť nám Winnetua". (Momentálne je to u nás hit.)
Zhypnotizované sledujú náčelníka Apačov a jeho bieleho brata a ja sa snažím využiť tento čas. A neviem čo skôr... či upratať zblatenú chodbu, či hádzať prádlo do bubna práčky, či sa postaviť ku šporáku a zvŕtať sa pred ním. Najradšej by som sa tiež zvalila na pohovku a nostalgicky s deťmi spomínala na svoje detstvo.
Kiežby sa za hlasných bojových pokrikov "hejá hejá", prádlo pretriedilo a naskákalo do bubna práčky. Kiežby sa tá sama pustila.
Kiežby sa metlička s lopatkou samé roztancovali v chodbe a neposlušné topánočky detí postavili na svoje miesto.
Kiežby hrnce samé skákali na šporák. To by bolo, keby to tak fungovalo.
Moje predstavy o tom ako doma presadím taliansku kuchyňu padli. Domnievam sa, že plány sú na to, aby sa nedodržiavali.... Jednoducho, nevarím. Žiadna talianska kuchyňa. Nemám na to čas. Povedzte mi... Kedy mám variť? Ak je vonku pekne, tvrdnem s deťmi vonku až kým sa ostatné mamy s deťmi nerozhodnú, že je čas ísť domov. Veď ako by som sa mohla pozrieť svojim deťom do očí, že oni musia ísť domov, aby som mohla variť, zatiaľ čo tie ostatné decká sa hrajú vonku.
A keď potom doma lietam z kúpeľne do kuchyne, z kuchyne do chodby, z chodby na balkón, z kuchyne na balkón a tak hore dole v rôznych kombináciách... likvidujem piesok prinesený z pieskoviska, štrk prepašovaný z ihriska a premýšľam nad tým, čo by som tak navarila, dovalí sa domov hladný manžel a hneď od dverí po pozdrave zvolá "Čo máme dnes na večeru?" ovalím ho pohľadom a on je rád, že som nepoužila niečo iné.
Minule som sa cestou zo škôlky rozprávala s Katkou. Lamentovala som, že som neschopná, že nestíham variť, doma sa potkýňam o hračky, že som zrejme zlyhala organizačne, keď to nezvládam. To čo mi povedala, som potrebovala počuť: "A ty si sa načisto zbláznila? Ktorá to všetko perfektne zvláda? Žiadna! A ktorá to o sebe tvrdí, klame. Mne, keď ten môj povie, že je hladný, už mu poviem. Máš dve ruky zdravé, alebo trpíš nejakým postihnutím?"
Tak veru. Obaja už predsa chodíme do práce. Kde je písané, žeby všetko mala zvládať žena sama?